Dátum a čas

Dnes je pondelok, 1.5.2017, 4:28:38

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4

Aktuálne počasie

<<
>>
dnes, pondelok 1. 5. 2017
13 °C 2 °C
slabý dážď, severovýchodný vánok
vietorSV, 1.41m/s
tlak962hPa
vlhkosť92%
zrážky0.25mm

Odvoz odpadu

Tiesňové linky

l

Navigácia

Obsah

Kostoly

Kostol svätého Filipa a Jakuba

Kostol svätého Filipa a Jakuba bol zrejme farským kostolom v Záhradnom. Kedy a kým bol postavený, nie je známe. S veľkou pravdepodobnosťou stál už v čase, keď Sedikart patril augustiniánom z Veľkého Šariša, teda v 15. storočí, najneskôr začiatkom 16. storočia. V tom čase bolo Záhradné veľkou dedinou, v prvej polovici 15. storočia dokonca najväčšou v okolí. Podľa zasvätenia kostola by čas postavenia mohol byť podobný ako v Tulčíku, kde dodnes stojí pôvodne gotický, neskôr prestavaný, kostol svätého Šimona a Júdu, ktorý zdá sa jestvoval už pred 14. storočím. Takto by mohol byť kostol svätého Filipa a Jakuba prvým kostolom v Záhradnom. Pravdepodobnejšie bol asi druhým kostolom, postaveným v 14. alebo 15. storočí.

Kostol svätého Filipa a Jakuba bol podľa zachovaných správ pomerne veľkým kostolom. Bol kamenný, murovaný a mal murovanú vežu. Bol postavený ako katolícky kostol a bol to významný kostol. Svedčí o tom fakt, že na jeho stenách boli konsekračné znaky. Tie boli viditeľné dokonca aj vtedy, keď kostol stál už len v ruinách. Zaiste boli vpísané do omietky. Konsekračné znaky – kríže – sa nachádzajú na miestach, kde biskup maže krizmou postavený kostol. Tak sa kostol stáva dôstojným a posvätným miestom na vykonávanie bohoslužieb. Kostol svätého Filipa a Jakuba nestratil svoje posvätenie, nebol sprofanovaný. A to ani vtedy, keď bol dlhý čas v rukách protestantov a chátral.

V druhej polovici 16. storočia sa protestantské učenie ujalo, podobne ako vo veľkej väčšine obcí v Šariškej župe, aj v Záhradnom. Evanjelickí kazatelia pôsobili zrejme práve v tomto kostole. O kalvínoch, ktorí mali kostol svätého Filipa a Jakuba v rukách v 17. storočí, máme zachované písomné správy. Písomné správy sa zachovali aj o samotnom kostole. Nachádzame ich záznamoch z kanonických vizitácií jágerských biskupov. Začínajú v čase, keď kostol už nepatril kalvínom, ale sto rokov časov protestantizmu na ňom zanechalo svoje stopy. Tieto časy, ako o tom hovoria správy, boli poznačené revolúciou a bojom. Preto nenájdeme opis kostola v jeho plnom rozkvete, ale skôr trpký osud jeho zániku.

Prvá správa je z roku 1691. V tom čase bolo Záhradné už filiálkou Tulčíka a pôsobil tu katolícky presbyter Štefan Frenki. Správa je veľmi stručná. Hovorí o tom, že tu stojí „murovaný kostol, ktorý má jeden oltár. Zasvätenie kostola je na sviatok Svätého Filipa a Jakuba. Kostol nemá žiadne príslušenstvo, veci potrebné na bohoslužby, iba jeden kalich a tri zvony. Ku každému kostolu patrili polia a lúky, ktorých výnos slúžil na zabezpečovanie potrieb kostola. Rovnako ak bola dedina aj farnosťou, patrili k nej tiež nejaké polia a lúky, ktoré boli výnosom pre farára a farskú budovu. Napokon to boli polia a lúky patriace škole a tie zabezpečovali obživu pre tam pôsobiaceho učiteľa.

V roku 1713 zachvátil obec Sedikart veľký požiar. Škody utrpelo 16 domácností. Požiar zachvátil aj kostol. Ten vyhorel zvnútra i zvonku.

V roku 1733 mohol zapisovateľ kanonickej vizitácie zapísať, že „starobylý kostol, pred 20 rokmi ohňom zničený, bol v minulom roku sčasti obnovený.“ Svätyňa bola zakrytá a zaklenutá klenbou. Svojim podpisom to potvrdil a zrejme aj zásluhu na tom mal tulčícky farár Ján Gubernát.

V polovici 18. storočia sa v kostole svätého Filipa a Jakuba obnovili bohoslužby, aj keď, ako o tom hovoria zachované správy, boli zriedkavé. „V dlho opustenom kostole, avšak nedávno opravenom, kedysi zasvätenom svätému Filipovi a Jakubovi, je teraz oltár ku cti svätého Kríža“. Oltár svätého Kríža dala postaviť vdova po Gabrielovi Kapym. „Kostol má posvätné náčinie pre jedného kňaza: jedno portatilium, na ktorom sa slúžia sväté omše, jeden kalich, zadovážený za peniaze kostola a patrónov. Kalich má medenú nohu a strieborný pohár, celý je pozlátený. Po znovuvysvätení už nepadol do rúk protestantov. Požehnaný je aj cintorín, ktorý je dosť veľký, ale jeho múr je už poškodený. Kostol však stále nie je dokončený a treba mu veľa pomôcť.

Kostolu svätého Filipa a Jakuba, teraz s oltárom svätého Kríža, sa zrejme nedostalo väčšej obnovy. V roku 1775 bol opäť v biednom stave. Neuchovávala sa tam Eucharistia. Kamenná veža mala pukliny. Napriek tomu v nej stále slúžili dva zvony, jeden ku cti svätého Filipa, druhý svätého Jakuba. Sakristia na severnej strane kostola nebola dobre postavená, bola vlhká, úzka a tmavá. Skriňa s bohoslužobnými predmetmi bola v kostole. V kostole bol drevený chór, kazateľnica, nie tak staré lavice, dve zástavy a kríž na pohreby.

Začiatkom 19. storočia v Záhradnom ešte stáli ruiny kostola svätého Filipa a Jakuba, ale omše sa v ňom už neslúžili. Sakristia bola zbúraná. Rozpadol sa aj múr okolo cintorína. Ľudia si pamätali, že pod sanktuáriom bola kedysi krypta. Prístup mala zvnútra kostola a boli v nej pochovávaní zemepáni. Aj tá už bola ruinou.

Jeden z dôvodov, prečo kostol svätého Filipa a Jakuba zanikol bol azda ten, že v Záhradnom stála od 17. storočia veľká kaplnka, novšia a zrejme aj zachovalejšia, ktorá prevzala funkciu miestneho kostola. Bol to dodnes zachovaný kostol svätého Štefana, prvomučeníka.

Kostol svätého Filipa a Jakuba stál uprostred starej časti dediny na mierne vyvýšenom mieste dnes nazývanom „cintir“.

Kostol svätého Štefana, prvomučeníka

Prvá správa o kostole, či vtedajšej kaplnke svätého Štefana, prvomučeníka, je z kanonickej vizitácie, konanej v roku 1700. Kaplnkou sa nazývala zrejme preto, aby bola odlíšená od farského kostola. Od svojho postavenia mala rozsah ako dnes, ale bez veže a pristavanej druhej sakristie. Hneď v tejto správe sa dozvedáme o jej zakladateľoch a jej počiatkoch.

Kaplnka bola postavená ako katolícka, pretože kostol vtedy mali kalvíni. „Zasvätená bola svätému Štefanovi, prvému mučeníkovi, od istého biskupa. Založil ju asi Pavol Hoffmann.“ O pol storočia neskôr bolo zapísané, že „kaplnka, stojaca mimo dediny, bola postavená rodinou Hoffmann ku cti svätého Štefana, prvomučeníka“. Hoffmannovci vlastnili Záhradné v 17. storočí. Pavol Hoffmann bol biskupom v polovici storočia. Z toho vyplýva, že kaplnka mohla byť postavená niekedy v 1. polovici 17. storočia.

Slúžili sa tu bohoslužby. Avšak problémom bola podlaha. Bola veľmi poškodená, lebo, ako vraví správa, „šľachtici tam pochovávali svojich a nedávali kamene naspäť.“ Táto kaplnka bola postavená ako súkromná a slúžila na pochovávanie.

Vo vizitácii z roku 1703 sa spomína nápis v kaplnke. Práve z neho má byť jasné zasvätenie kostola. Pieskovcový kameň s nápisom je na kostole svätého Štefana zachovaný dodnes, aj keď určite nie na pôvodnom mieste. Je to zrejme ten nápis, o ktorom hovorí správa v roku 1703.

Do kameňa bol vyrytý zrejme už pri jej postavení.

V roku 1775 sa o kaplnke hovorí, že je veľmi poškodená. Nemá už veci na bohoslužbu iba jeden zvon vo vežičke a neslúžia sa tu omše. To však neznamenalo jej zánik. Kaplnku čakala obnova a dobré vybavenie

Správa z kanonickej vizitácie košického biskupa v roku 1814 hovorí, že v Sedikarte je „nový malý kostol, nevedno kedy postavený, ale pred 30 rokmi opravený z vlastnej zbožnosti Františky Szentiványiovej“, druhej manželky Samuela Dessewffyho. Tento „kostol, zasvätený svätému Štefanovi, prvomučeníkovi, je situovaný mimo obce a preto chránený pred požiarmi. Nemá kryptu ani chór, ale má klenby v dobrom stave, rovnako aj sakristiu a drevenú vežu nad strechou kostola. Jeho vybavenie však ešte nebolo dostačujúce.

Už v prvých rokoch 19. storočia mal „malý kostol“, ako ho vtedy nazývali, okrem kalicha z bývalého farského „veľkého kostola“ svätého Filipa a Jakuba medenú pozlátenú monštranciu, pozlátené medené cibórium a medené lampy. Chýbala mu však kadidelnica, ďalšia monštrancia a ornát s príslušenstvom na sviatky. No skôr než nastalo polstoročie, kostol už aj tieto potrebné veci mal.

Pozrime sa teraz, ako bol kostol vybavený a čím bol vyzdobený.

Monštranciu mal striebornú, pozlátenú, dve cibória – jedno strieborné pozlátené a druhé menšie, strieborný pozlátený kalich s paténou najvyššej kvality, kovový pacifikál so strieborným pozláteným Umučením, kovovú postriebrenú kadidelnicu s loďkou, kovové zvončeky, zvonček nad vchodom do sakristie, štyri starobylé drevené pozlátené svietniky, štyri malé kovové pozlátené svietniky a desať iných drevených pozlátených svietnikov. Na drevenom chóre bol opravený organ. Kňaz sedával na maľovanej pozlátenej katedre, veriaci v ôsmich laviciach. V kostole boli štyri hodvábne zástavy a hodvábny baldachýn so zlatými strapcami. Hodvábnych ornátov s príslušenstvom tu bolo osem – jeden so zlatými strapcami najvyššej kvality, dva svetlé, jeden červený a jeden zelený, dva tmavé a jeden starobylý. Boli tu aj dve dalmatiky, prvotriedny hodvábny pluviál a mnoho ďalších potrebných vecí.

Oltáre tu boli tri, jeden veľký a dva bočné. Na veľkom, hlavnom oltári svätého Štefana, prvomučeníka, bol od roku 1842 nový obraz. Jeho posviacka bola naplánovaná práve na sviatok svätého Štefana 26.12.1842. Z listu Augustína Semseya, administrátora farnosti v Terni z 19.12.1842 sa dozvedáme, že „obraz, ktorý sa postarala zohnať obec v Sedikarte pre veľký oltár vo svojom kostole“, mal prísť posvätiť dekan. Nakoľko tento nemohol prísť, Augustín Semsey žiadal biskupa „udeliť právomoc požehnania tohto obrazu na sviatok svätého Štefana, prvomučeníka, ktorý verný ľud Sedikartský ako patrocínium kostola uctieva“. O dva dni neskôr mu biskup svojim listom túto právomoc udelil.

Na jednom bočnom drevenom oltári bol obraz Ukrižovaného Krista. Druhý bočný oltár bol ozdobený obrazom blahoslavenej Panny Márie. Okrem toho bol v kostole ešte obraz trpiaceho Krista, dvaja drevení pozlátení anjeli a dvaja drevení pozlátení cherubíni držiaci svietniky. V druhej polovici 19. storočia tu pribudol obraz svätého Michala archanjela obstaraný z darov zbožných veriacich.

Oltáre sa prikrývali starobylými prikrývkami. Na hlavnom oltári bolo drevené tabernákulum.

Dva zvony kostola boli rozmiestnené na dvoch miestach. Väčší bol vo zvonici, pravdepodobne drevenej, stojacej vedľa kostola. Menší bol vo vežičke nad strechou kostola. Kostol mal kamennú dlažbu v dobrom stave.

V polovici storočia nastal najvyšší čas na obnovu strechy kostola ako o tom svedčí list Jána Forgáča, predstaveného z Terne. „Strecha filiálneho kostola v Sedikarte je natoľko poškodená časom, že keď tohto leta nebude nová, tak pre budovu kostola, ktorá je cez prechádzajúci dážď ohrozovaná, bude znamenať veľkú škodu.“ Preto prosil o pomoc biskupa, pričom mu poslal aj plán na opravu strechy a zmluvu s majstrom. Na toto dielo bude potrebovať 280 zlatých bežnej meny. Kostol tak dostal novú šindľovú strechu.

Okolo roku 1861 bola ku kostolu pristavená kamenná murovaná veža. Podľa plánu z roku 1860, zaslaného biskupovi Michalom Czapkayom, terňanským administrátorom, na jej realizáciu bolo potrebných 1132 zlatých a 59 grajciarov. Na priečelie tejto novej veže bol osadený spomínaný kameň s nápisom o zasvätení kostola. Do veže boli osadené dva veľké zvony zo zvonice kostola. Malý zvon ostal vo vežičke nad strechou.

Na drevenom chóre kostola s jednou lavicou bol umiestnený organ. Mal štyri registre. Aj ten potreboval opravu. V roku 1864 organový majster Franz Kolbay zostavil plán na organ so šiestimi registrami – principal 8, octava principalis, quinta maior, super octava, flauta maior a flauta amabilis – a klaviatúrou so štyroma oktávami pre filiálny kostol v Sedikarte v Šarišskej župe. Na uskutočnenie tohto diela bolo treba 340 rakúskych florenov. Podľa listu terňanského farára Jána Schönviszkého z toho istého roku existoval ešte aj iný plán na to, aby namiesto starobylého malého organu bol v Sedikartskom kostole nový šesťregistrový organ. Tento plán zostavil Jozef Ivanko, regenschori zo Spiša.

V roku 1870 v inventári kostola v Záhradnom nájdeme organ so šiestimi registrami. Kostol svätého Štefana, prvomučeníka, naďalej menil svoju podobu a vybavenie. Tú dnešnú získal počas 20. storočia. Zmenilo sa aj jeho postavenie. Po zriadení farnosti v Záhradnom sa stal na istý čas farským kostolom.

V roku 1932 kostol bol na náklady veriacich celý rekonštruovaný. Bol vystavený nový chór, nové oltáre, nový orgán i lavice. Prestavovaná bola aj strecha. Bol nanovo maľovaný. Posviacku obnoveného kostola v r.1932 vykonal košický biskup Jozef Čársky.

Až do roku 1970 bol farským kostolom.

V r.1967 - 70 bol svojpomocne postavený nový priestranný kostol zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. Konaním každodenných bohoslužieb v tomto novom priestrannom kostole menší kostol sv. Štefana prvomučeníka začal postupne chátrať až do r.1991. Vtedy sa veriaci rozhodli pre jeho rekonštrukciu. 20.novembra 1993 bolo požehnanie obnoveného kostola, ktoré vykonal pomocný košický biskup Bernard Bober. Obnovený staro - nový kostolík sa od roku 1994 využíva namiesto "Domu nádeje" - pre pohrebné obrady. Pre tieto účely je k dispozícií pohrebný vozík, stojan na vence a chladiaci katafalt.

Farský kostol Sedembolestnej Panny Márie : od roku 1970

Posviacku základného kameňa uskutočnil na jar v roku 1967 vdp. Anton Ďurčák, dekán zo Sabinova.

V rokoch 1967 až 1970 bol svojpomocne v strede obce postavený nový priestranný kostol rozmerov 41,7mx17m. Pripomína skôr baziliku ako kostol. Je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. Predvídavo je riešený pre niekoľko generácií dopredu.

Kostol je prízemný, v časti veže viacpodlažný. Výška veže je cca 28 m. Strecha hlavnej lode je sedlová, zalomená. Strecha nad sakristiou je pultová. Bočné lode a zastrešenie schodísk je riešené plochou strechou. Výška pri hrebeni sedlovej strechy je cca 15 m, pri okape 10,3 m.

Konštrukčné riešenie: betónové základové pásy z prostého betónu, tehlové obvodové nosné steny, tehlové vnútorné nosné steny, železobetónové monolitické stropy klenbové, drevený krov so stojatou stolicou, podlahy keramické, dvere a okná – drevené europrofily, izolačné dvojsklo, vnútorné omietky hladké vápenné, primalexové maľby omietok, vonkajší sokel z prírodného kameňa, krytina z pozinkovaného tabuľového plechu natretá červenohnedou farbou.

Dispozičné riešenie prízemia: vonkajšie vstupné terénne schody, zádverie, hlavná loď – 40 lavíc na sedenie tj. cca 240 miest, 450 – 500 miest na státie, sklady pod schodiskami na chór, schodiská na chór, presbytérium – svätyňa, sakristia.

Dispozičné riešenie poschodia na kóte 4,2 m: chór – orgán a 12 lavíc na sedenie, tj. cca 72 miest.

Medziposchodie, z ktorého je prístup do pôjdného priestoru je vo výške 9,5 m.

V oknách, v samostatných drevených rámoch sú farebné vitráže svätých. Tieto vitráže a dva nové zvony to boli dary zo zahraničia pre nový kostol.

Architektonicky je zaradený do neoklasicizmu.

Veľkú zásluhu na postavení tohoto kostola má vtedajší duchovný správca farnosti: Ján Macko – Družbacký. Vyzdvihnúť treba aj farníkov za finančné dary a dobrovoľnícku prácu.

17. septembra 1970 bolo požehnanie kostola, ktoré vykonal osvietený pán prelát Ján Onderúv, prešovský správca. Koncelebrovali: miestny duchovný správca vdp. Ján Macko – Družbacký, vdp Jozef Leščák, duchovný správca vo Veľkom Šariši. Slávnostným kazateľom Božieho Slova bol pán profesor Štefan Hlaváč, duchovný správca v Hermanovciach pri Sabinove.

Postupne od roku 2004 prebieha rekonštrukcia interiéru kostola. Výmena dverí, okien, maľba interiéru, úprava podľa požiadaviek liturgickej komisie.

Konsekrovaný bol 8. mája 2005. Konsekroval ho otec arcibiskup Mons. Alojz Tkáč. Slávnostne konsekroval oltár a 4 konsekračné kríže na stenách kostola.

Od roku 2006 prebieha rekonštrukcia svätyne: patrocínium, ambóna, oltárny kríž, kamenné vázy na kvety, krstiteľnica, podstavec pod paškál.